Som vo výchovných koncoch - diskuze

Tak začnem po poriadku. Dcérka má 23 mesiacov. Keď je chorá alebo má zlé sny, necháme ju spať u nás v posteli. Ale keď je v poriadku, spí vo svojej postieľke. Zvykla som si ju uspávať (dovody, ktoré ma k tomu viedli nie sú teraz podstatné). Zaspávala pekne, za pár minút. V utorok sme jej zobrali dudlík. A prvú noc sme ju nechali spať u nás v posteli. A teraz už do postieľky nechce. Ešte som si všimla, že už je schopná z postieľky vyliesť (máme postele dosť blízko pri sebe, lebo je málo miesta, takže mám strach, aby si pri vyliezaní neubížila). Keď spí u nás, ja sa vobec nevyspím, a nechcem ju na to ani naučiť (čo sa už možno stalo). Mám pocit, že sa ešte stále vyrovnáva so "stratou" dudlíka. A ja som v koncoch. Dieťa uspávam skoro hodinu (nechce ísť spať ani sama, ani s manželom, a keď s ňou idem ja, tak tú hodinu vymýšľa "koniny"). Som nevyspatá. Uvažovala som nad tým, či by pomohla "dospelácka" posteľ pre Elišku. Ale problém je v tom, že sa mnám do spálne nezmestí, takže my s manželom sa musíme odsťahovať do obývačky (kde je miesto na našu manželskú posteľ) a zo spálne by sa urobila detská izba. Uvažovala som nad tým, že by som jej na stenu nˇmaľovala nejaké obľúbené postavičky, a samozrejme, vychválil a novú posteľ a Elišku, aká je šikovná a veľká, že bude mať krajšiu posteľ a svoju vlastnú izbu. Len neviem, či to nie je skoro. Tento mesiac bude mať 2 roky. Tak pozerám, že sa do toho asi nejak zamotávam. Snáď to je spoň trochu zrozumiteľné. Čo by ste mi poradili? Malú nechať spávať v našej posteli alebo urobiť radikálny rez a urobiť jej vlastnú izbu s novou posteľou?