Moj príbeh - diskuze

Dopredu sa ospravedlňujem. Moj príspevok bude asi dosť dlhý. Ale potrebujem to všetko napísať. Tak, ak máte záujem a trpezlivosť, čítajte:V januári 2004 som skolabovala na WC. Prechádzala som chrípku, a vypomstilo sa mi to. Od vtedy som začala mať zdravotné problémy. Bála som sa chodiť na záchod, že zase omdliem. Bolo mi stále na omdlenie. Bála som sa sama chodiť von, že mi bude zle aj tam. Zle sa mi dýchalo, motala sa mi hlava, triasli sa mi ruky a celé telo, búšilo mi srdce, bolo mi zle od žalúdka, niekedy som aj vracala. V marci 2004 mi začalo pískať v ušiach. Absolvovala som vyšetrenia na neurológii, ORL, psychiatrii, ... Všetky boli negatívne. Bola som pre nich zdravý človek. Akurát psychiatrička pojala podozrenie na Panickú poruchu. To som hodila za hlavu. Predsa nie som nejaká hysterak, neschopná a padavka. To musím zvládnuť! To som pracovala ako učiteľka na SŠ. Doslova som doklepala druhý polrok (väčšinu z neho som bola PN - práce neschopná) a tešila som sa, až sa presťahujem za manželom (vtedy nastávajúcim). Myslela som, že sa moje zdravotné problémy zlepšia. Nestalo sa tak. Absolovala som všetky vyšetrenia znovu v Čechách. A ešte nejaké naviac. Zase všetko v poriadku. To už som si povedala, že to asi sama nezvládanem, a musím to riešiť. Takto sa predsa nedá žiť. Samozrejme, že som mala problém nájsť si aj prácu. Teda, s prácou by až taký problém nebol, ale pre mňa bolo nemysliteľkné, že by som musela odísť z domu na celý deň preč. Občas som zvládla nejakú brigádu, ale neuveriteľne ma to vyčerpávalo.Občas nastali lepšie dni. To som bola schopná vyjsť von, ale stále som bola šťastná, keď som sa vrátila domov. Napriek všetkému som sa v septembri 2005 vydala. Chceli sme deti, ale vo svojom stave som si netrúfala. Na druhú stranu som si hovorila, že niekto TAM HORE je múdrejší, ako ja, tak bude vedieť, či tehotenstvo a dieťa zvládnem alebo nie. A bola tu ešte šanca, že sa mi moje problémy zázrakom zlepšia. Otehotnela som po dvoch mesiacoch. Čakali ma najkrajšie, a zároveň najhoršie mesiace. Hrozné nevoľnosti v prvom trimestri, omdlievanie v druhom a bolesti brucha a noh v treťom trimestri. To len v skratke. A ktomu všetkému, samozrejme, moje predchádzajúce problémy ešte vystupňované. Myslela som, že to už horšie byť nemože. A mohlo. Porod bol celkom OK, ale čo prišlo po tom ... Hormóny. Takže som plakala, plakala a plakala. K tomu depersonalizácia (človek má pocit, že je "mimo seba" a to doslova, je to hnus) už v porodnici. Všetci na mňa pozerali ako na blázna. To už som chodila k psychologičke. Ale práve vtedy mala dovolenku. A ja som si ešte stále myslela, že som len slaboch, asvoje problémy si namýšľam. Tak som nič neriešila. Do toho som, samozrejme, mala málo mlieka. Stresy s dokrmovaním cez injekčnú striekačku, Eliška si nevedela grgnúť ani prdnúť. Prebdené noci, ... A do toho derealizácia (človek má pocit, že je ako "vo filme", že všetko sa deje tak nejak mimo neho, mala som pocit, že síce sedím v obývačke, ale nemožem sa ničoho dotknúť a pod.). Napriek všetkému som ale bola schopná (hlavne vďaka manželovi) kojiť s prikrmovaním 6 mesiacov).A to všetko sa mi priebežne opakovalo. Nevyspaním a únavou sa všetko zhoršovalo. To už som povedala, že to nezvládnem. Psychologička mi doporučila psychiatričku. Tá, keď videla v akom som stave ma zobrala. Ale trochu nepochopila moju situáciu. Aj vďaka tomu, že som jej nepovedala všetko. Stále som si myslela, že si za všetko možem sama a hambila som sa za to, že som taká neschopná. Takže si ma pozvala ešte na jedno sedenie. Keď videla, že mi je trochu lepšie, neriešila to, a povedala, že mám prísť, keď budem potrebovať.Medzi tým som to začala riešiť s homeopatom. Chodila som k nemu rok. Mala som pocit, že mu robím pokusného králika. Moj stav sa nijak nezlepšoval. Po posledných liekoch sa dokonca tak zhrošil, že som ľahla, a nebola som schopná vstať. Takže si manžel a moja mama streiedavo brali dovolenku, aby sa postrali nielen o malú, ale aj o mňa. Človek má pocit, že sa zblázni, že celý svet je niekde inde, než on, a k tomu všetky tie psychosomatické problémy (bolesti hlavy, pocity na omdlenie, nevoľnosti, triačka, obavy zo všetkého). To som povedla dosť! Išla som k psychiatričke. Išla je silné slovo. Bola som tam dovezená. Všetko som jej povedala. Za 10 min. mala diagnózu: Panická porucha. Liečba: antidepresíva. Vysvetlila mi to takto: Človek sa bojí vecí, ktoré ho ohrozujú. Vďaka tomu je schopný sa brániť v prípade nebezpečia. Ale keď sa niečo "pokazí", mozog stále vysiela signál, že sa musím báť, aj keď objektívne nehrozí žiadne nebezpečenstvo. takže je telo stále v strese atď. Okrem toho sa mi vraj v mozgu síce vytvára serotonín, ale nepohybuje sa tam, kde by mal byť. Takže preto antidepresíva. Niekto trvdí, že sa Panická porucha dá liečiť, iný že nie. Sú rozne názory aj na to, či sa možu brať v tehotenstve antidepresíva. Tak isto sa nevie, z čoho vlastne panická porchu vzniká. U niekoho sú to prežité traumy z detstva alebo dospelosti, u niekoho príčina nie je jasná.Antideprsíva beriem od marca tohoto roku. Moj stav sa podstatne zlepšil,aj keď to nie je zďaleka také, ako som dúfala. Ale na druhú stranu som schopná ísť s Eliškou von na pol dňa, a som OK. V lete som sa vybrala s Eliškou vlakom za kamarátkou do Třebíče. Pred pár mesiacmi pre mňa nemysliteľné. Dnes idem MHD bez paniky a hystérie. Som schopná vyjsť von bez toho, že by som pred tým 2 hodiny (doslova) rozmýšľala, či mám alebo nemám ísť. A dokážem kopu ďalších vecí. Konečne si užívam Elišku a materstvo. I keď sú ešte aj horšie dni. Ako napríklad dnes. Psychika je ešte hodne nestabilná a citlivá. Manžel je zase už niekoľko dní do večera v práci, čo ma psychicky veľmi vyčerpáva. K tomu som dostala menzes. Je to obdobie, kedy sa všetky symptóny zhoršujú. Tak sa to pekne nabalí, a ja si zase hovorím, že to nezvládnem, že sa nevyliečim, že je všetko na ho.... Ale teraz už viem, že zase bude lepšie. Len si to musím stále pripomínať, a veriť, že to zvládnem. Kvoli sebe, kvoli manželovi, kvoli Eliške.Tak. To je asi všetko. Ďakujem, že ste dočítali až do konca. Dnes sa mi veľmi uľavilo už len tým, že som vám to sem všetko napísala.Ospravedlňujem sa, ak je v texte veľa chýb a preklapov. nemám silu to po sebe znova čítať. Snáď to bolo rozlúštiteľné.Ak je medzi vami nejaký odborník, tak sa ospravedlňujem sa svoje "odborné" vyjadrovanie.Chodím síce na diskusiu, kde si píšeme a radíme s ľuďmi s rovnakou diagnózou, ale zaujímal by ma aj váš názor. Nejade mi o ľútosť alebo súcit, ale skor o nejaký racionálny pohľad na vec. Viem, že je to takto dosť ťažké, ale bola by som rada, keby ste sa pokúsili sformulovať aspoň vetičku alebo slovíčko. Možno máte niektorá podobnú skúsenosť alebo niekoho v okolí s podobnou skúsenosťou. Bola yb som rada, keby ste sa o ne so mnou podelili. Už sa nechdem ľutovať. ľutovala som sa dosť dlho, a teraz chcem so sebou niečo robiť. Ale mám pocit, že sa už dhlšiu dobu nehýbem z miesta a tak nejak motám dookola. Verím, že mi vaše postrehy pomožu posunúť sa zase o krok dopredu.Ďakujem, že ste dočítali až sem.